Dopa kráča po smetisku s myšlienkami, ktorých vety sú bez čiarok a bodiek. Kde tu presvitajú belšie cestičky starého dopravného ihriska.
Spomína si ako sa tu hrával ako malé dieťa. Chlebník a v ňom chlebíček, chrumkavý tmavý a belavá umelá fľaša s vrchnákom, ktorého tvar pripomínal kvet.
Kráča smetiskom ľudských túžob, ktoré stratili svoju cenu v okamihu nadobudnutia. Väčšina z predmetov, čo sa tu povaľujú, zapadá do sivej jednoliatosti, len kde tu vytŕčajú svetlejšie písmená, či tmavšie diery do iných svetov.
Nachádza starý hrdzavý bubon od pračky. Zrnká hrdze su rozpenené po povrchu ako voda rieky za hrádzou, od ktorej sa vybral sem. Bubnu chýba jedna bočná stena, tak si ho nasadí na hlavu a otvor, kadiaľ v minulosti prúdili špinavé šaty dnu a čisté von, sa stáva priezorom helmy kozmonauta.
Možno keď takto prebádam svet ako cudzí návštevník s prilbou, ktorá dokáže vstrebať špinu a vrátiť veci čisté, oblé, bez škvŕn, objavím zmysel svojho života, povie si Dopa.
Otáča pomaly hlavou a prilba je široká. Dopa vyzerá ako hríb.
Zameria na neznámom území objekt a ide k nemu. Musí ísť pomaly ako aj konať všetky pohyby, lebo prilba je ťažká, nemotorná a keby sa predklonil, strhla by mu hlavu.
Je to písmeno E, belavé ako tá fľaška z jeho detstva.
Čo tu robia tie písmená?, položí si Dopa otáznik. V tom zamerá letiaci objekt.
Čo to je?
Čo to chce?
Čo keď to zaútočí?, na cudzej planéte musí počítať s každou možnosťou.
Mení to smer, smer k nemu! Strašne pomaly vyťahuje laser, ktorý má vo svojej výbave.
Tá ťažká prilba mu znemožňuje rýchlejší pohyb.
Stihne to?
Ubráni sa neznámemu čo sa na neho chystá?
"Krááá", vydá bojový pokrik letiaci objekt no Dopa už zamieril a stláča spúšť. Svietiaca linka laseru spaľuje vzduch a zasahuje letiaci objekt. Ten padá dymiac k zemi.
Kvapka potu stiekla po tvári v prilbe. Stále držiac laser a v strehu, ide preskúmať cieľ.
Je to písmeno K.
Pocíti, že sa niečo deje. Otočí sa a zbadá, že cestičky starého dopravného ihriska sa skrentili do krížovky a vtedy pochopí. Musí ju vyplniť aby vylúštil tajničku.
To som si zas navaril, pomyslí si Dopa kozmonaut.
Ako začať?
Písmen je tu dosť, až príliš, povaľujú sa nevdojak hore dole po smetisku. No krížovka nemá žiadne návestia na začiatku riadkov, tobôž nie pomôcky. A nemá vlastne ani riadky. Sú to skrentené oblúky.
Ach.
Nejak začať musím, pomyslí si. Najprv teda pozbieram všetky písmená, aby som ich mal pokope a dám ich do stredu krížovky, budem ich mať pri lúštení po ruke.
A tak ich začal zbierať, neboli nijak ukryté, aspoň zo začiatku mu to tak prišlo. Všetky boli totiž svetlé a svietili svojou jednoduchosťou v sivej hmote smetia. Možno dovtedy príde na to, aký je princíp krížovky, keď už nemá tie návestia.
Po chvíli ale zistil, že tam vôbec nie je celá abeceda, len zopár opakujúcich sa písmen. Hm, možno to budem mať o to ľahšie, že tu nie sú zbytočné písmená, ktoré do krížovky nepatria a možno práve naopak. To skôr.
Začul zvuk a pomaly si čupol - vzhľadom na váhu prilby. Ešte pomalšie si pripravil laser. Chcel by sa radšej sústrediť na krížovku, no vedel, že si musí dávať pozor. To písmeno K mu dalo zabrať.
Nasledovalo len ticho. Dlhé ticho.
Bude čakať alebo sa postaví?
Postaví voči tomu čo ho čaká?
Uvedomí si, že nevie kedy sa na tomto svete zotmie a v tme už písmená nenájde, lebo nemá baterku. A svietiť si laserom by nebol dobrý nápad. Nejak tak tušil, že keď príde na tajničku, veci sa posunú ďalej a už nebude musieť byť v strehu pred neznámom, ktoré tu v cudzom svete na neho číha.
Postaví sa a pomaly, inak sa ani nedá, prezerá obzor cez priezor prilby. Laser otáča vždy tam, kam sa pozerá. Keby zahliadol nebezpečenstvo a laserom by mieril inam, nemusel by to stihnúť. Pri pomyslení na to K sa striasol a vtedy si uvedomil, že vôbec nevie či je tu zima alebo teplo.
Takto pomaličky, skenujúc okolie, začal znovu zbierať písmená. Všímal si len tie, plno tvarov, ktoré sa vynárali a zase strácali v kope sivej hmoty ignoroval. Mohol by nad nimi začať rozmýšľať, nad tými vecami ľudských prianí čo tu skončili, no to by ho spomalilo a to si nemôže dovoliť.
Keď už ich nazbieral dosť, aspoň podľa neho, sadol si Dopa do stredu krížovky a začal rozmýšľať, ako sa pustí do lúštenia. Laser už založil, pretože prišiel k záveru, že jediné čo tu na neho útočí, sú písmená krížovky. A tých sa báť nemusí.
A v tom mu to cvaklo. Ak nemá krížovka návestia, znamená to, že je celá tajničkou. Štastie, ktoré ho chvíľu zalialo sa vytratilo, akonáhle si uvedomil, že týmto objavom si veľmi nepomohol.
Alebo žeby predsa?
Iskrička nádeje nezhasla, takže musím len priložiť na oheň, poteší sa Dopa. Len nejak nevie, čo na ten oheň riešenia priložiť.
To som celý ja, povzdychne si, nikdy nič nedotiahnem do konca.
Ale nie! Teraz to výjde, lebo, lebo...
Proste to výjde, zakončí blúdenie vo svojej hlave kozmonauta. V tom musí byť nejaký fígeľ, usmeje sa.
Písmen je len pár a tie sa opakujú, takže skúsi tú tajničku poskladať len tak. No spomenie si na jednu humoresku, kde autor používal len slová začínajúce sa na jedno a to isté písmeno a dokázal vytvoriť dlhé vety, súvetia, celý príbeh. Toto môže byť obdobné, tajnička môže byť ľubovoľne dlhá a nikdy nebude vedieť či ju dokončí.
Ach.
Musí sa na to pozrieť inak, lebo s tým nepohne. Uvedomí si, že vlastne ani nevie aký tvar má krížovka ako celok, kedže sedí uprostred a cestičky dopravného ihriska sa od neho rozliezajú, strácajú sa za kopami smetia a zas z neho vykúkajú. Rozhodol sa, že sa prejde po každej cestičke a skúsi si vytvoriť tvar krížovky. Ako tak všade vykúkajú zo smetí tie isté písmená dokolečka dokola, jeho to už prestáva baviť.
Nie, musím sa sústrediť!, rozkáže si Dopa.
A tak s úsmevom pochodí celé ihrisko. Občas uletí a predstavuje si ako dáva niekomu na križovatke prednosť. Inokedy, keď stojí na prechode a púšťa chodcov, že po ňom kráča krásavica, ktorá sa na neho usmieva. Spomenie si, že na svete skadiaľ pochádza, sú všetci ľudia apatický a že toto je len jeho prianie.
Musí sa sústrediť na tvar!
Sakra!
Keď už pochodí celé ihrisko a z cestičiek sa mu točí hlava, sadá si doprostred, k písmenám čo nazbieral a snaží sa ukľudniť. V hlave sa mu točí, no niečo sa tam roztáča. Ten uzol s otáznikom, čo rieši. Povoľuje a jednotlivé časti nadobúdajú tvar ihriska. Sedí v strede toho uzla, sedí v strede kvetu, ktorého lupienky sú cestičkami ihriska.
Už ani nemusí pozrieť na písmená, čo sa mu povaľujú pri nohách a vie že vylúštil tajničku.
Znie: "ty si kvet".
Sedím uprostred kvetu, uprostred samého seba, pochopí Dopa.
Zhodí zo seba prilbu, uľaví sa mu, bola ťažká. Zahodí aj laser a s úsmevom sa poberie domov. Majú mať dnes dobrý obed. Tie písmená čo tam poznášal, nechá ich tam. Aspoň ušetria prácu tomu, čo tú krížovku bude riešiť tiež.
Slnko v zime. Kontrastné scenérie. Plno striebra.
Traja haluzáci kráčajú do záhrady a sneh im chrumká pod nohami. Je to záhrada, kde rastú na stromoch sny. Maličký mikrosvet, vzácny a bohatý. Plný energie predchádzajúcich úrod. Teraz v tichosti oddychuje, len kde tu presakujú sny na zemský povrch.
Niekto je tu okrem nich. Slabý hlas počuť z neurčitého smeru. Pozrú sa na seba a vydajú sa do srdca záhrady. A tam lamentín, visiac z jednej vetvy spieva zabudnuté piesne o snoch rieky, jej bohatých ramenách plných života.
Typický dunivý zvuk ľadu ozýva sa pod krokmi haluzákov a mŕtve rameno rieky v spánku vysloví vetu, niečo sa mu sníva:
"Som žilou sveta, vo mne prúdi svet snov, svet plných chvíľ".
Kubo sa oprie o staručký kmeň na brehu, nohy na ľade. Cíti cez ne celé rameno, dokonca celú rieku aj napriek tomu, že toto rameno je od nej odrezané.
Ponorí sa do jej snov.
Jej telo sa ladne vlní, pomaly sa sunie vpred a zároveň sa nikam nepresúva. Štrk na dne pod jej váhou kontruje jej hmotou Zeme. Extáza vycibrenej jemnosti a dokonalosti na hranici týchto tlakov prekvitá v eufóriu jej spomienok. Pamätá si, ako predtým, než jej začali do cesty stavať hrádze, voľne tvorila svety, svety izolácie do ktorých nepresakovali všade rozliezajúce sa pravidlá života, tie výnimky s nádychom nekonečných možností.
Pomaly znie, v speve jari a vrana, ktorej končí zima domovina, nostalgicky spomína na predošlé rozhrania tohto typu a ponecháva svoj zrak ponorený do jej vírov, fraktálov času. Niet lepšieho obrazu večnosti.
Čerstvé porasty posiali kontrastom šeďou zimy poznačený kraj. Opäť v kolotoči, pozerá sa úsmev smerom, kde vidí jej ramená ako hladia zem. Meter na hrádzi značí pre niekoho nepokojný stav, ten prúd unáša plno smetia, niekto v ňom pláva.
Pečie slnko na bosé nohy, čo rieša svoje na brehu kroky. Na ktorej sú strane rieky?, hrajú sa otázniky, kvety. To slnko neskôr vo vetre jesene pláva po vlnitej hladine v tvaroch listov, dopisov všetkých možných osudov.
Na brehu stojí Kubo a cíti jej sny. Sníva ich a prechádza sa po hlave lamentína, ktorému tam rastú stromy, svetov plné domy.
V rokline plnej zubatých skál čo nečistia si zuby a kde rastú predstáv huby, dorazí Kubo k rebríku. Nevidno kde končí, ide po ňom nahor.
Zurčí vodopád v jeho ušiach a maľuje priestor naokolo. Dáva si záležať, paleta plná sivých odtieňov.
Kubo ukončuje rebrík a prichádza na plošinku, tam nedolieha vrava sveta, je tu ticho jemne podfarbené hrdzou starých vecí, ktoré sú tu rozvešané po zábradlí.
Kto ich sem dal?, vyloví Kubo otáznik z vrecka, kde nahmatá aj bodku. Nechá ju tam. Akých prianí sú tieto veci dôkazom?, hľadiac na drevený kruh, ktorého stred je vyplnený symetrickým krížom, prikladá ďaľší otáznik.
Keď si z nich splietol celú reťaz otáznikov, zavesil ju k veciam na zábradlí. Všetky boli otáznikmi. Jeden hustý pridal.
Začul hlas. Otočil sa a tam malé dievčatko kreslí si obrázky, sedí si na kraji plošinky, nohy hompálajúc medzi zábradlím. Zrazu sa postaví, zoberie si Kubovu reťaz otáznikov a spraví si z nej náhrdelník. Vtedy začne si pospevovať značne divne. Vráti sa ku svojim kresbám a Kubo v zamrznutej polohe nachádza ďalší otáznik:
Čo?
Teraz nevie, či ho má pripnúť ako prívesok tomu dievčatku na náhrdelník alebo má jeho váhu niesť sám.
Pristúpi bližšie aby sa pozrel lepšie na tie kresby. Na nich tichá krajina a dlhý rebrík, ktorý večne leží na zemi. Lamentín pridáva ďalšiu priečku.
Kubovi zťažknul v ruke ďalší otáznik: Kam po tom rebríku?
A už s takouto váhou ani nadol nezlezie, musí tie otázniky pripnúť na náhrdelník. Natiahne ľavú ruku k dievčatku. Jej biele šaty v šedi skál zažiaria a jej čierne oči pohltia ho v púť, akej sa bál. Už sa ale nemusí, rastú tam kvety.
Zapraská ľad ako zosype sa hradba myšlienok. Mení sa pred jeho očami, ľad nahŕňa sa na okraje akoby stredom rieky veľká loď brázdila si svoje predsavzatia, no žiadna tam nie je. Keby sa pozrel na rieku zhora, uvidel by škrt cez rozpočet sveta ľudí, ktorých denne stretáva, ako si za sebou ťahajú plné káričky otáznikov. Nepustia ich, nepoužijú, žgrlia. Keď už nevedia nič iné, aspoň zhŕňajú svoje a potom sa s nimi celý život lopotia.
Čo s toľkými otáznikmi poriešia?, šupne otáznik za všetky drobné Kubo do vetra. Ako letí, veje za ním veta a zanechá vo vzduchu odpoveď. Takže takto, usmeje sa Kubo a poberie sa na vrchol hory, ktorú ako slabunký preľud zazrel v diaľke.
Hmla, ktorá pri dotyku so skalami mení sa na zrnká sriene, ktoré súťažia s lišajníkmi, kto šupne lepší vzor. Tu, kde v lete rastú odpovede, teraz chvíľa založila ruky a spokojne si oddychuje. Počuť, ako s pôvabom vdychuje hmlu a vydychuje scenáre. Nad jedným sa práve pousmiala.
V ňom staručký gramofón, ten čo má naťahovaciu kľuku a zvuk lúdi sa z mosadzného lievika, hrá si sonátu s názvom "Sám pre seba". Ako si tak pohráva, sedí na platni čo nesie tieto zvuky ako slimáci na ulitách svoje vzory. Čaká, kedy ho zrazí jeho vlastná ihla. Niečo mu to pripomína.
Lišajník šupol umný ťah a srieň s úžasom hodila poklonu. Ako sa belavé svetlo začalo predierať na vrchol hory, vyrysovalo tam Kuba ako sa usmieva. Tá hora je hrvol na hlave lamentína. Uštedril si ho, keď sa gúľal z tej hory.
Haluzáci zvolajú na Kuba: "Poď k ohňu".
Ide.
Spomenula si na Kuba a poslala mu vetu. Doplávala k nemu po rieke snov, pri ktorej stál spolu s haluzákmi a ladil kontrast. Oheň ich priateľstva ladne vlnil tóny sušiaceho sa dreva v kruhu, kde presvitala šeď inej doby skrz sneh, ktorý sa sypal rýchlejšie ako ich myšlienky na celý kraj. Oheň v ohnisku pohľadu, kamenie rieky, ktorá v tichosti tiekla bokom, v diaľke lužný les zimných ciest, po ktorých kráčajú vločky sveta.
Kubo podišiel na poloostrov, kde trsy nečesané v účese, ťažká sivá obloha do diaľky unášala rieku ľahkých snov, čo sa jej snažil poslať späť, pretože ako krásny vzácny kvet kvitla mu v hlave. Vykvitla výbuchom hviezd, čiarami fantázie do obrazov sýtych možností.
Sneh vŕzgal Kubovi pod nohami, krajšie ako dvere, lebo tu žiadne nie sú. Nič nedelia nezmyselne na strany a preto vnútri aj von zároveň, pohráva sa s myšlienkou na púpavu, čo aj v zime svieti lúčmi lupienkov. Lesknúce sa sivé kôry stromov, jazyky sladkých tvárí a úsmev v slnečnice tvári zhltol najprv oblohu, potom zvuky a nakoniec Kuba.
Stáli kolo neho štyri čarodejky, podstatou krásne, vzácne, jasné. Zároveň v strede slnečnice byle, kde v stenách mlieko Zeme prúdi. Sú to v jeho hlave predstáv prúdy.
Čo tak riešia, tieto štyri kvety?, zo zvyku loví Kubo otáznik. Jedna, čo jej slnko priamo do tváre svieti, vytrhne mu ho z ruky.
Čo to?, má Kubo v ruke ďalší. No tá, čo jej tvár tmavá tieňom jej hlavy v protisvetle, trhá mu ho z ruky.
V tom tučný klát, otáznik ako svet v jeho oboch rukách zťažil sa, vzápätí tým vľavo a vpravo zhnusil sa, šupli mu s ním po hlave.
"Namiesto týchto blbých otáznikov čo ťa ťažia, vem si toto plné vrece krás. Ťažšie nič na svete nie je, tak rozdávaj z neho aby ľahšie sa ti nieslo. Keď prestane byť záťažou a budeš mať chuť, vrátime ti tvoje otázniky. Teraz bež ako jež, čo má na sebe napichané krásy sveta."
Potkne sa o pahýľ a beda, vrece plné krás sveta zmizlo s hnevom zakopnutia. Strih. Cvak. Späť. No veď. Je späť.
S úsmevom kráča ďalej na sever, kde v nelese čaká ho pocit. V tom nelese, kde aj v zimnej víchrici suché lístie na zemi v bezvetrí hostí zavetrí.
V strede pavučina haluzná, každá nitka patrí viacerým sieťam. Netkajú ich pavúci a tak chodiť po nich sa dá rezko, na každej nitke vybrať si ďalší smer, ďalšiu sieť, so slnkom ktoré raz svieti sprava a hneď potom možno zľava, celú ju uvidieť. Vtedy lúče slnka zmenia sa na čiastočky, čo plávajú si z ucha do ucha, z oka do oka, z jazyka na jazyk.
Celý zbytok je len hlúpy zvyk.
Malíček pravej ruky vyrástol mu pri rieke v stromy, ukazovák sa ako hora k nebu týči, zbytok prstov v rieke riasy. Ľavá ruka hľadí ako vánok svet, čo jeho bruchom jest, bedrá behajú po zemi a množia sa v odkazy, nohami vesmírom pláva ako sa celý točí, ku svojej hlave zoči voči čo svieti si ňou ako maják v búrke mora myšlienok.
"Prídi ku rieke, varíme nektár", zvolá Tina a už jej niet.
Kam ku rieke?, pomyslí si Kubo. Ale dlho uvažovať nemusí, povie si že to určite bude pod káblami, tak sa zvrtne na juh.
Ide po cestičke, ktorú pozná od detstva, keď sa kúpaval v rieke a potom s pokrčenými prstami a fialovými perami prežúval chlebík natrený kačacou masťou spolu s paprikou.
Vtedy sa mu zdalo, že rieka a jej okolie už magickejšie byť nemôžu, no teraz vedel že hranice sa dajú posúvať do nekonečna, ovšem pokiaľ to človek zvláda. Ak ich dnes nájde, hranice sa opäť posunú.
Pousmial sa.
Mal pravdu, sú pod káblami. Tina mieša v kotlíku, zatiaľ čo ostatní rozvíjajú tému nektáru, že koľko ho už v živote ochutnali, kedy ako šlapal a kedy ich ako pošlapal.
Rolák začne zrazu vrieskať, že ho napadli včely. Mece rukami skoro tak ako mece svojim fádnym životom hrajúc sa na mudrca. Kubo žiadne nevidí. Ani ostatní. No v jeho svete tam sú, útočia na neho, chúďatko. Uteká preč, nevedno kam. Ani on nevie kam. Vlastne to nevie nikdy.
Sivavá hmota pretkaná šedými vláknami buble a po okrajoch je napálená na kotlík.
"Pomaly to bude", šupne očakávanú vetu Tina.
"Koľko dáme?", pýta sa niekto.
Táto otázka skôr ako by mala privodiť nejakú rozumnú odpoveď opäť rozvíri diskusiu na predošlé upitia. Tina odloží čierny kotlík, všetci musia čakať. V lete chladne dlho. Nič to za to, aspoň môže dozrieť rozhovor na vyslovenú otázku.
"Myslím, že dva deci bude akurát", uzavrie kruh Tina a začne každému naberať. Keď majú všetci v rukách svoje dva deci, pokukujú po ostatných, kto bude ten prvý. Tina to šupne na ex. Niektorí ju nasledujú, iní zas pomaly po krôčikoch smerujú k vyprázdneniu šálky.
"Keď to našlape skôr ako do pol hodiny, je zle", uzavrie rituál Tina vetou, ktorá už odznela nespočetne krát.
"Dva deci je veľa", zaznie po chvíli.
"Stačilo by aj deci, tak akurát".
Pauza.
"Aj deci by bolo veľa", odznie posledná rozumná veta po tom, ako nektár našlapal po desiatich minútach.
Výhľad do sveta z Kubovej hlavy začne byť clonený membránou, ktorá sa chveje a spôsobuje sivé vlny, kde tu s náznakom strieborných čŕt. Spomenie si na svoj prvý nektár.
Bolo to za čias, keď kvety kvitli v hlavách mnohých ľudí a slnko sa usmievalo v ich očiach. Redo, vtedy ešte prítomný doma, expert nie len na nektár, varil riadnu maškrtu. Kubo spomína na piškóty, ktoré v nej máčal. Od piškótu sa mu rozvinie ďalšia halúzka plná malých halúzok, spomienok na piškóty jeho detstva. Vráti sa ale k Redovi. Pojedá posledný piškót a nevediac, čo taký nektár dá, nervózne sedí pri ohni s ostatnými.
Strih. Komatol. Je sám v nezmerateľnom priestore. Všetky vnemy sú vypnuté, len sluch si hrá ďalej svoje hry. V nej figúrky pri ohni vydávajú zvuky, ktorými chcú vyjadriť svoj vnútorný svet, no kým tie zvuky zmenia sa do svetov príjemcov, nesú inú správu.
Tine je zle, ide nabok. Svet tečie neurčitým smerom. Okolo ide nejaký rybár, no strhne ho ten tok sveta a už je v Kubovom obzore Rolák, ktorý pribehne z neznámej trate s hláškou, že ide k doktorovi, lebo je celý dobodaný, no nik ho už neberie na zreteľ. Odteká tam, kam pred chvíľou rybár. Možno ho uloví.
Ďalšia Kubova spomienka na nektár. Tentokrát v praskajúcej zime. Naobliekaný objekt s baterkou v ruke v hlbokom lese v bielom svetle vydychuje paru a kričí vysoké Á. Smeruje k zrubu, aspoň rád by. Zazrie svetlo a je mu jasné, že trafil, vlastne ako inak, pozná to tu ako svoju dlaň. Možno lepšie.
Maco vynáša zo zrubu kotlík, z ktorého tečú chumáče pary a ukladá ho do hlbokého snehu, nech rýchlejšie vychladne. Kubo odhrnie ťažkú plachtu vo vchode do zrubu a svetlo ohňa mu zaleje tvár. Vo Vranových očiach plaje oheň odlišný od toho v strede miestnosti a zbytok osadenstva sa zaoberá sebou.
Vonku nehostinné podmienky, vnútri teplo, vôňa dreva, húb, pliesne a hlboké piesne. V mestečku ľudia plný tiesne a tu nekonečnosť hladí husiu kožu. Zas odlietam, vytuší Kubo, a poletím do svetov krás.
Kubo sa preberie a všade vôkol sú hviezdy. Po Tine a ostatných ani stopy a vtedy zbadá, že je niekde v lese. Niečo okolo neho chodí, obzrie sa a v ďiaľke zbadá oheň. Asi nie je až tak ďaleko.
"Niečo tu okolo mňa chodí", zakričí smerom k ohňu.
"Príď sem a ja to odoženiem", letí späť odpoveď.
Kubo vstane a svet sa roztočí, oheň v diaľke poletuje. Keď sa vydám za ním, budem sa motať dokola, uvažuje Kubo. Preto sa vyberiem hocikam a prídem k nemu. Vykročí a napadne ho, že blízko je údolie sobov. Miesto, kde čas nemá v rukách žolíka.
Soby recitujú básne v jazyku, ktorému už rozumejú len oni. Údolie, treskúca zima, holé stromy vykúkajú spod periny. Fraktály lišajníkov zrkadlia vesmír a človek cíti váhu času. Mohla by mu podlomiť kolená, no čaro údolia to nedovolí. Kubo sa kúpe v pomalých vlnách dávnoveku, cíti hlinu, staručkú. Koľko času mal človek aby rozkvital a predsa dnes samá burina navôkol.
Podvedomie ľudí dávnoveku zachovalo sa tu, ako obraz v jeho hlave, ktorý na povrch vyťahuje atmosféra tohoto miesta. Prastaré zrkadlo má tie isté črepiny ako obraz bezfarebného sveta súčasnosti.Vtedy ale farby ľudia videli, vnímali, poznali. Takže sú tu aj dnes, lenže vo svetoch, kam sa dnes ľudia pozrieť boja, lebo všade čakajú, že ich zožerie ich hlava. Požiera ich tak či tak. Kubo vie, že stačí pohnúť zrkadlom, nech odrazí farby sveta do jeho očí.
Kameň leží nehybne celú večnosť a vychutnáva si zmeny počasia. Má čas premýšľať a vedieť, že čas je len myšlienka. Necháva ju tiecť a teší sa na oteplenie. Zatiaľ si ale musí rozvážiť, aké písmeno vloží do riadku ako nasledujúce. Hrá totiž hru s balvanom opodiaľ. Pravidlo je len jedno, kto zloží svet, môže rozhodnúť o jeho osude. Kameň sa rozhodol, že zloží svet plný potokov, ktoré budú tvarovať zem a tak tvoriť ďaľšie svety. Osud toho sveta prenechá im. Je na ťahu. Musí si to premyslieť.
Kubo sa motá po lese a konečne sa rozmotá ku ohňu. Je to oheň jeho srdca. Je pri sebe. Takže toto by už mohla byť realita, pomyslí si. Ide domov. Ide spať. Je unavený.
Dopa s Kubom sedia na streche školskej jedálne, kam v detstve chodili na obed. Vždy sa naň tešili, išli potom totiž domov. Preč od tlačenky ku sladkostiam poobedia.
Mesiac bol dva dni po splne a plával na vlnách našľahaných brázd oblakov. Tam, kde na ne dopadol, bolo centrum elipsy tých brázd. Ten traktor, čo ich oral, mal čo robiť.
"Veta je červík", prelomil ticho Dopa.
"Ako chodí a skrúca sa, rozvíja sa a sťahuje, je raz veta rozvitá a zas jednoduchá", doplní ho Kubo.
"Pulzuje niekedy len tak z rozmaru, keď nemá nič iné na práci alebo tancuje s ostatnými červíkmi v tancoch, ktorých pravidlá sú ľubovoľné."
"A značne členité."
"Sú ich milióny v našich hlavách, v lebke nám šuchocú vkuse."
"Ako sa tak skrúcajú a vykrúcajú, spájajú sa náhodne do súvetí."
"A tvoria obrazce, ktoré sú našimi tokmi myšlienok."
"Čo žerú?".
"Keď ich kŕmiš, tak nie seba. Inak naopak."
"Ten obrazec je v mžiku rôzny, závisí od toho, ktorú rovinu tej masy červov práve vnímaš."
"Pretože ich ľudia nekŕmia, tak ľudia nevidia farby."
"Nekŕmia a potom sa žerú navzájom."
"Čo myslíš, videli ľudia voľakedy farby?"
"Jasné, len potom začali vymýšlať a vymysleli si, že si myslia že ich vidia a v tom ich prestali vidieť."
"Už si len myslia, že ich vidia, nahovárajú si to."
"Nahovárajú si toho mnoho, vlastne celý svoj život si nahovoria v jednej tónine, tomu zvuku chýba farba."
V tichosti mesačného svitu ich viet sa svetlá v okolí zmenili na iskry, padali, padali až kým dopadli na suchú trávu, čo pod drievka drevá šupol Vran. Zmenili sa v oheň, čo horel nie len v ich očiach na mýtine v strede zabudnutého lesa južných vôní. Vran podal Kubovi strieborný fleš, ktorý rozsypal súvetia reality a ten mu na oplátku prestavil dioptrie z popolníkov na poludníky, aby mohol čiarami času zviazať balík plný tehál zo steny, čo sa za ním zvalila.
"Choď do popredia, lebo keď tá stena na teba spadne...", pravil Vran.
Namiesto tónov, ktoré znejú v behu slobody, v hlave nosí škrek vrán, ten Vran.
Zliezli zo strechy do noci najdlhšej ulice a na jej začiatku našli niť dialógu, tak začali pliesť:
"Chytíš ľavou rukou strakatú niť a vpletieš ňou do odstavca medzi riadky pulóvra do ktorého ostatní pchajú hlavu noty, ktoré keď bude čítať muzikant života, môže si zvoliť po koľkých bude skákať, teda koľko bude vynechávať, a po každé tak bude hrať tú istú pieseň sveta, len v inom žánri", uvedie Kubo na správny obraz počiatok konverzácie.
"Riadny úplet", dokreslí Dopa.
"No a ako tak vplietaš a dávaš pozor, aby sa ti niť nezahrčkala, dôjde ti, že sa pozeráš len na lícovú stranu a pohrávaš sa s predstavou, čo by tak zahral muzikant pozerajúc sa na stranu rubovú."
"Piesne za hranicou pozornosti."
"Hej ty, čo haluzíš tými haluzami?", zvolá Dopa do tmy.
"Hej ty, čo haluzíš tými slovami", ozvena vráti sa.
"Maľujem obrazy svojej hlavy, a ty?", pokúša Dopa.
"Maľujem obrazy tvojej hlavy, a vy?", ozvena zahrá sa.
"Stáčame vety."
"Stáčate svety", ozvena prvá.
"Stáčate lety", nasleduje druhá.
Dopa otočí sa ku Kubovi: "Keď vplietaš sa aj ty, ozveny aj tvoje vracajú sa späť. Nemysli na nič, nech len mojej hlavy kvety lietajú teraz späť. Nechaj ma dokončiť tento let."
"Si kvet", dodá krík-ozvena.
"Ale veď to ako ozvena nesedí", začuduje sa Dopa.
"Ako si kto zasadí...", ozvena.
"Nejaká si zjazvená, ty ozvena."
"Nepleť si krásu, čo ti sprva znie, lebo kosec niečo iné žne", ukončí tému krík-ozvena.
Takto spokojne, keď chlapci dosýta s kríkom pohodili reč, vybrali sa domov spať a na dobrých synov sa hrať. Netušili ale, že cestou mihne sa im, kroky rýchle líca vpadlé, haluz čo iným za hlavou drieme.
Rozhostil sa tichý mier nocou sveta, spadli všetky kriky ľudí zo stola. V tom nestave haluzáci dvaja cestou domov našli vo svojich hlavách pokoj, ktorý vreskom známych na druhý deň pominie, no v spomienkach tela pretrvá, aby sa ako dozvuk, čo silnejší je ako slov súzvuk, opäť objavil na plátne ich predstáv.
Tučná biela na čiernom podklade. Niečo bolo naľavo aj napravo, akože pred aj za dvojbodkou, ale tam nedokázal zaostriť. Možno je pred ňou teória a za ňou prax.
Teória: Zaprší a v jarnom ovzduší semä vyklíči. Narastie byľ, listy, kvet. Hmyz si poletuje, všetko opeľuje, aby na jeseň semä k zemi padlo. V zime oddýchlo si od pravidla a zas tak dookola.
Prax: Srieň obrástla tvary, čo tvárili sa v očiach. Ľad zatváril sa tvrdo, no podľahol správe jari, čo si ju tu zanechala naposledy, lebo vedela že sa zas vráti. Zima, aby nevyzerala, že je hádam slabšia, podpísala sa tvarom tvárí, aspoň o rok naspäť trafí. Chvíľu sa takto doťahujú, keď tu v mžiku obrátia sa osi času. Vľavo po zime nastáva jeseň a vpravo jar.
Otepľuje sa. Sivá ostáva. Nemá kto zafarbiť listy jesene, nemá kto fúkať vôňe plodov, tie všetky ponuré ležia pod váhou dňa. Človek sedí opretý o kmeň na kopci, sleduje mraky ako vracajú sa domov. Domov, tam sa vráti aj on, spomenul si že to tak bude.
Doma, to je podľa tých, čo z kostola, ľudí cela, kde trpia za svoje hriechy aby potom, čo vravia im kňazi. V spomienkach objavil záver, čo k nemu dospejú veľké hlavy:
Všetci sú vinní, lebo milujú života farby, všetkých zavrieme do žalára. Lenže toľko žalárov postavených nebude, preto veľké hlavy rozhodnú, že žalárom sa stane temer celý svet, len ony veľké hlavy vymedzia si priestory, ktoré ustanovia slobodnými.
Spokojne stonú veľké hlavy s plnými bruchami slávy v priestoroch čo určili si ako výsledok svojej neomylnej mienky a tak zabíjať sa budú sami v ozvenách dutej svojej hlavy.
Po jeseni leto, v pustej pláni rozpadá sa zbytok v peci slnka. Potoky vrátili sa do hôr, zvery do nôr. Skryli sa možnosti pod záplavou rečí, plné ústa toho že život je ťažký namiesto radosti.
Drozd v korune stromu, čo dedovi čerešne zvykol kradnúť, ticho svedčí o mylnej reči. Pomaly všetci odmotávajú klbko svojho života proti prúdu prírody a zamotávajú ním deti, kvety. Tá jar, čo príde po lete, žiadne puky v rozkvete, len pevný um, že utrpením očistiť sa dá, klame vrieska ako pod nechtom šklbe nervom trieska zo stola klamnej večere.
Drozd roztiahol krídla a otočil sa skrz čas do lúky, vôňou jari na druhej strane dvojbodky, chrbta lienky čo vzlietla v diaľke mysle záplaty, kockovanej flanelovej na kolene malého haluzáka, čo skúma, prečo má na ruke prsty.
Zachveli sa predstavy zvukov, čo lietali si popri rieke a Kuba poklepali po ramene dve osoby.
"Dobrý deň, vašu legitimáciu, prosím."
"Dobrý", podal im čo chceli.
Dve biele roztečené jogurty si vymieňali mikroflóry, týmto spôsobom spolu komunikovali a s uspokojením vrátili legitimovanému jediný prepoj s ich svetom. Svetom choroby, kde chorý nepozná, že chorím je.
Jogurty sa pobrali legitimovať niekoho nasledujúceho a ako odchádzali, ťahala sa za nimi clona ich absurnosti.
Suflet sprava, to Tina je už celá zlatá z jara, usmiala sa. Ich predstavy rezala voda svojím pestrým šumom, lámali sa pohľadom skaly na brehu ich snov. V pravom hornom rohu trčali konáre čierneho stromu a pod nimi vejáre Tininých očí. Zamávala nimi tak prudko, že statický svet okolo sa rozpadol na letiace chumáče myšlienok.
Medzi tými chumáčmi poskakovali ľudia. Hľadali. Dávali si tú námahu nebezpečne preskakovať z jedného chumáča na druhý, aj keď leteli v prudkom vetre. Boli maličkí, v tom vetre, svet okolo sa míhal závratnou rýchlosťou a ľudia, maličkí skákajúci z chumáča na chumáč stále nenachádzali, čo si mysleli, že hľadajú.
Sedí tak Kubo na jednom z tých chumáčov spolu s Tinou a svet naokolo stojí. Suflet bol jedinečný. Chumáč napriahol ruky a začal sa škrabať vo vlasoch, ešte že sa prepli skôr ako začal.
Hlas zo staničného rozhlasu:
"Hlásenie stavu: kyslík z hlavy odčerpaný."
Pozreli sa na seba a šupli sebou do vedľajšieho vesmíru, kde jazerá svojou váhou ticha odrážali v tmavých modrých hlbinách inštrukcie ohľadom vesmírnych súvsťažností.
Inštrukcia č.74:
Jedna osa mala krásne pery, druhá jedovaté hryzáky. Tá jedovatá si myslela, že tá krásna si myslí, že je škaredá. Preto keď stretla čmeliaka, hneď na neho spustila:
"Počula som, že Tina nevie čo so svojou krásou, tak ju každému ponúka".
"Podľa mňa je to len tvoja haluz", riekne čmelo a utrie si zpotené čelo.
Jedovatá v domnení, že čmelo s krásnou myslia si, aký sú len nedotknutelní, z trucu vyzliekla si žlté pásy a uviazala nimi čmela s krásnou, že nemohli lietať. Zostali na zemi ležať.
Spokojná škaredá, letela si po svojom, no zrazu niečo ju ťaží, leží v tráve zviazaná.
V jednom svete stojí kvet, v inom je to srdca jed. To srdce, tepny čo koreňmi toho kvetu, kto dáva podobizeň svetu?
Kubo vdýchol zábradlie, popri ktorom sa snažil stáť na nohách a multifrenické hlavy sa z neho natiahli na všetky strany, rozkvitol ako sedemhlavá hydra, ktorá nevie či chce vrieskať alebo čo.
Takto, so štrnástimi očami vyzeral svet značne inak, videl ho z perspektívy asi takej ako vníma lúku roj včiel ako kolektívne vedomie. Zovrel prsty ruky, ktoré sa dotýkali zábradlia aby neodpadol, no žiadne tam nebolo. Videl viac farebných kvetov ako včely uvidia za celý život a napadla ho úplne nepodstatná myšlienka, že kde sa tu tie kvety vzali, keď kráča štvrťou betónu a železa. To možno kvety hrdze ukázali svoju druhú tvár, ale to asi sotva, noc v jeho stave.
Keby už tá hrdza mala rozkvitnúť tak, že ho pohltí, našiel by možnosť ako sa z toho dostať.
Skrz mozaiku sklenenej výplne dverí svietil mesiac. Vyznieval pomaly, spoza dverí, chytiť kľučku a cítiť v ruke trenie starého mechanizmu ako sa snaží vyplniť priestor svojim krikom. No luna znie sýtejšie, takže nemá šancu.
Nádych nebol jednoduchý, výdych bol rozpestrením deja, ktorý ubiehal ako kurence pod nohami.
Klop, klop.
"Kto je to?"
"Mesiac."
"Ktorý?"
"V splne,"
Škríkli dvere.
"Poď ďalej."
Na chodbe tiekli hodiny, staré drevené a snažili sa dobehnúť k celej hodine, aby mohli odbyť hosťa, ale tá celá hodina trvala dlho. Najdlhšie. Takže hosť má dostatok času na to, aby sa dorozhliadol.
Vliali sa mu do očí vzory na tapete, kde snehové vločky padali tak husto, aby zakryli všetok neporiadok, ktorý sa rozrástol z ostatných miestností až sem. Z jednej dopadalo svetlo zelené. Jeho projekcia skrz škáru sekala jeho telo napol. Pol hodiny.
Vtesnal do nej hlasy, čo v izbe sa mihli vlasy jeho trasy. V tom mihu, tam zostal stáť. Stáť uprostred vety svojej myšlienky. Zostali len vnemy, čo zriekli sa neskôr svojej služby a v tom nepriestore toho okamihu bol včelí med. Scukornatený, stál v hlave, ani po zatrasení sa nepohol. Zostalo mu uvariť si hlavu aby karamel. Úplne tam, na tmavej chodbe v pruhu svetla zdrevenel.
Cvak. Prešla sekunda na ručičkách hodiniek, no tie sa nepohli. Sekunda sa do nich zaprela, v žilách vysoký tlak, však čas musí ísť ďalej. Ďalšia sekunda sa pridala a tlačili spolu. Potom tretia, štvrtá... Stop. Mŕtvy bod. Neznie. Veslo ostalo zapreté.
Po večnosti dlhej, dlhšej ako mesiac na oblohe pláva, kvap. Dopadla kvapka jeho potu na jeho botu, jeho uší zvuk jej prítomnosť tuší.
Uvedomil sa.